Je čas odísť

Tam pri olivovej hore svieti slnko a rozvíri sa s púšťe prach. Vrah pozabíjal veľa ľuďí už sú mu pomaly na stope. Na stopke sa zastavilo 8 áut s bielou hmlou na skle. Úmerná dlžoba iba dočasne pripomína svitanie , uzol na lane predčasne zaťahuje zlyhanie. Krk zatiahne a do tela kyslíka niet. Visel hodiny a stotiny v takej polohe ktorá pripomínala horror , horou sa ozvalo tiché zašeptanie na vysokom kopci z jedlí a porastov. Zrazu vyrástol a je nový muž. Útok Avarov na kraj v hustom počasí , klapka ozve sa keď začne film. Trávou pohne sa keď vyštartuje rýľ. Fúka vietor a on už sedí tam na skale kde všetko vyvoniava lúkou a hájom pustého kraja lesov vo fantázii úžasnej matky prírody. Poľovníkov v oblekoch neruší nič , len občasné hlasy oviec. Do úst steblo trávy , na hlavu klobúk a hluk mesta pominie. Rozvinie fantázia v mojej hlave keď uvidím letieť vtáky akoby som lietal aj ja. Môžem počuť aj bučať kravy no môj zrak nevydám. Z mesta sa vydám cez kilometre ciest na ďaľeké hory kde len slnko a tráva ma robia človekom. Preč ísť s tou ťarchou z mestského života kde len kľud a únava ide pomimo. Môžete ma nenávidieť , môžete ma strhnúť na zem no moje srdce bije pre vašu priazeň. To čo ste mi zobrali si už nechajte ja chcem len kľud tak ostatných len ďaľej týrajte. V tom hlbokom ostatku v ktorom je iba voda z potoka je iba prázdno v tom more života. Neverím vám pretože myslíte iba na seba. Verš dvanásty vám on prečíta.