Jedna hojdačka a jedno malé telo

V záhrade pri altánku z kvetov, pri jabloni svieti Slnko sa hojdá na hojdačke chlapček malý.
Pozerá na domček, hojdá sa.
Svojho strachu bojí sa.
Hojdá sa dokým je ešte mladý.

Odpíše si sám, neni zhovievavý.
Položil si vak na koberec starej mamy.
Slnko ho ešte hreje.
Slnko nezapadne.
Len čaká na to že kde je , zlo chlapčeka nedostane.
Studí mráz, stuhla hrádz a pomáha krídlo nepristojne.
Stačí sa chlapčekovych očí dotknúť prstom od bavlny.
A zabalenej ruže.

Od obalov sladkostí a vtáčik šumí krídľom, počuje čvirikanie a zrakom stretol aby vyrazil.
Kam, sa pýta samého odprevadil vareškou a hral sa na kráľa.
Toho pocitu sa pozeral akoby videl niečo nadprirodzené.
Potok stíchol, pozrel sa na strom kde ako čiarky maľované nakreslili panorámu.

Studí mráz, stuhla hrádz a pomáha krídlo nepristojne.
Stačí sa chlapčekovych očí dotknúť prstom od bavlny.
A zabalenej ruže.