Nádej prichádzala na vozňoch s koňmi

Pár trámov na betónových stenách položených do hôr chladných napíšem rozprávku.
Rozprávam a zlato zhrdzavelo od špiny, od blata.
Dočkalo sa kata a na nádvorí zvučka zvonov a trumpiet privíta kráľa.
Ozvena hlučných koňov ktorí ťahajú ťarchu života na vozňoch.
Sme vtáci bez neba a zlato rydzie.
Ťaháme to životom pomaly a prežívame bohatý s kôrkou chleba.
Čo si dopriať viac ako len blahobyt.
Treba odovzdať hluk zo srdca ktorí sa bije von ako ozvena.

Ďaľší koč tretí v poradí musí ísť kam treba , docvála kôň ďaľeko za doliny cez kopca a stíchne zvuk.
Hory, nestíchli prichádza tenučký hlások akoby z ďaľekej cesty hôr.
Zlato rydzie privítalo kráľa, predpoveď roka pána.
Pojednávame o túžbe, nie o bohatstve.
Akoby nám bolo keby o samote.

A tak na konci sa ozvala posledná hodina zvonov.
Túžba prichádza, zlato s koňmi odchádza a nám sa lesknú oči.
Dva oriešky s ryšavou veveričkou odídu a keď zvonky odzvonia tak hraj hudba poslednú pesničku.
Hory a hmly sa spútajú k sebe a stúpajú na hnedý prach z blata.
Keby len kráľ vedel což si zač moja zlatá.
To len si daj a nehraj sa na hrdinku.
Ty strach a smrťka nekaz nám nádejnú pesničku.

Posledný krát túžba zazvonila na dvierka, hlas nádej sa ozval krajinou a odpoveď zakríkol a zaznelo poďakovanie.
Hluk ľuďí sa búri ako vánok mdlie sa dier a v nás sa rieka zlie do žalúdka a mlie a mlie.
Ako mlieko od kráv v dolinách za kopcami v tej našej nádhernej krajine.