Okamih vedomia

Snažíme sa popísať momenty,
Priebehajúce,
Zastaviť myši v čase prúdu rieky,
Toku, živej, mihajúcej sa žiary,
Piesku na lícach,
Sfarbené iskry hmly doružova,
Okamihy trblietajúcich sa snehových vločiek

Nič z toho nie je večné.
Nič z toho netrvá.
Nič z toho nie je viac ako ničotný bod v čase a priestore,
Nemožný zachytenia,
Miznúci v okamihu tesne pred dotykom.

Tak skúšame, zúfalo triedime momenty,
Klasifikujeme okamihy, definujeme pocity.
Márnosť všetko. Jasá len inteligencia.
Rozpad prachu je nezachytiteľný rovnako ako naše prebiehajúce pocity
Emócie, skáčuce ako kobyly do diaľky cez prekážky,

Nezachytíš. Tvrdíš mi, že smútok a radosť sa líšia.
Tvrdíš mi, že pocit najvyššej blaženosti, stavu extázy,
Nemá nič spoločné s pocitom najhlbšieho smútku, až černoty duše?
Ja netvrdím nič.
Ale čo ak, čo ak práve tieto vrcholné momenty, tak zdanlivo opačné, majú toho spoločného viac ako pokojná hladina?
Stav pokoja má inú úroveň energie,
Nedosahuje hodnoty absolútna, keď v stave extázy –
-bolestnej či radostnej? A nie je to jedno? –
Píšem riadky v prúde vedomia.