Put zivota

Tak, ako všetko začína,
všetko tak nebezpečne krásne,
keď niekto ráno zhasína
a v noci píše básne.
A topí sa vo vlastnej mysli,
bo rastie a múdrym je.
Žiť a nechať žiť túži,
pokiaľ mu život sám nehodí kopije.
Rozprávočka dospelosti-
-chápanie, kde života je krása,
prerástla do skutočnosti,
rozvíja sa, zdoláva sa.
A tí, čo nepochopia slanosť vlastných sĺz
a skúšajú prežiť vlastnú smrť,
ten, kto žiadnu šancu životu nedal,
ten môže ho ísť rovno predať.
A my i keď stojíme tu túžiac žiť,
kresbu života si každý sám musí nakresliť.
Či biela bude a či čierna,
rozhodne sa každý sám.
A podľa nej si každý určí,
aký pevný má byť i jej rám.
Tak skúsme ukázať sa svetu,
že zdoláme jeho púť,
že zima sa môže blížiť k letu,
že voda zvládne živiť púšť.
A nezmierme sa s prehrou,
veď ani niet prečo,
kto pochopil túto báseň,
pochopil aspoň niečo...
Že život je ako črepy na zemi,
no tie črepy sme i MY.
A MY máme šancu stať sa iní,
snahou vdýchnuť život do vlastnej HLINY...