Ranené koňe

U lesa sa rozmýšľa dobre a myšlienky sa skromne hrajú v hlave ako pesnička.
Ako cestička ktorá sa hojne ukáže človeku keď sa stratí v tom kraji ako v komnate.
To svetlo pôjde hore a svieti ako lampáš pri hrobe.
Na ceste máš dozor a tým smerom spojme ruky a dôjdime na sami vrch kde sa skromne objímame.
Naše veci spojme a tak ako predtým tak aj naveky v hrobe sa hoďme pri seba keď sa raz objímame.
Toľko teda slov sa hojne spája keď hovoríme rodná Zem a klaňia sa pred svojho kráľa a hor sa meč do kmeňa.
Do tej zeme zaťali to a breza stará stojí a nuž sa ponorím do knihy a nevidím slová ale prečítam spoveď naveky vekov.
Tie povesti a príbehy pri ohňoch sa rozprávajú ako predtým a pomaly sa stmelí Slnko keď prijde tma.

Ďaľej ideme a kráčame do poľa a cez vysoké hory poloďiaľkového koňa a veľkého stroja s vetiev.
Od vojnových sekier sme stratili rozum a nevládzame od únavy keď si spomenul na prenasledovanie koňov.
Oni nestáli ale utekali a utekali pred lovcom.
Ten lovec sa predviedol pred svetom kde len prameň plakal vodou a sokol zletel nad Tatrou malou kde sa Fatrou preletel oblohou.
Zničil to a zabil zviera.
Toto sa už nezapíše , to je viera.
Naša a dorozprávali sme ten príbeh.