Sama v dazdi.

Stala tam smutna a tak sama,
Ktovie ci bola slobodna a ci uz mama.
Dazd bubnoval na streche divoko,
Slnka nebolo vtedy daleko,siroko.
Skryta a premrznuta tam stala,
Na vzdalujuce auta sa pozerala.
Nikto jej nepovedal so mnou pod,
Ved ked doprsi tak sama rychlo domov chod.
Bola to veru silna zena,
Ked bola mlada,vesela a pojasena.
Tuzila po tom,aby sa jej sny splnili,
avsak nenasli sa taki,co by ju lubili.
Roky cakala toho co by jej lasku venoval,
Na carodejnika co by jej ho pricaroval.
Ked tam pod strechou tak stala,
O svojom zivote vela premyslala.
O tom ako sa niekedy stale smiala,
Ako tych nespravnych ludi milovala.
O tom ako kazdy den je o tom istom,
O slnku,ktore slabo svieti v jej zivote hmlistom.
O tom ako zivot jej zmysem straca,
Ze jej zivot naplna uz len jej syn a praca.
Ze jej tvar uz usmev nezdobi dlho rokov,
Ze uz spravila vela nespravnych krokov.
Dazd ustal tak domov kraca teraz,
Cestu pozna dobre,sla predsa nou neraz.
Ako vsak nahle za sebou branu zatvori,
V jej srdci ten ohen nadeje navzdy dohori.