Slzy Agátine

Na kráľa Artuša slzy doľahli keď ruže povadli v záhrade.   Na oprátke pocit , ďaľej v noci prichádzajú rytieri aby odolali moci malátne.   Knieža v moci , preďaľeko za slnkom sa ukrýva v koči a Agátine prsteňe keď zostávate. Opodiaľ keď prichádza ten hrôzostrašný pocit v pekelnom stroji , keď starostlivý mlynár odloží pšenicu v Trnávke. Už slzy zakrývajú v moci , v tom líci a čosi zahliadol na tom kopci keď utieral slzy mlynárke. V Artušovom meči oceľ ako boj keď rosa sadla na lúku a citeľný pocit ovládal srdce na tom pahorku. Ako smŕťka kosí tu trávu pri tom kraji v amoku a hrá sa s kosťou na tom brale. Ako v moci keď krídla a ľuďia kričali že "čosi" vidia na oblohe keď zdvíha sa more pri tom hrade. Už pšenica povadla a ty utieraš slzy pannej na tom hrade kde len rosa sadala pri tej skale pri tej diere zakopanej. Už vracia pocit keď kdosi sedel na lúke krásnej opadanej a tu už len utierajú ruky keď v moci smutne padali na trávu slzy Agátine.