Svetská krása

Spanilá dievčina, kráčame ulicou, nesie sa hrdo, vnútri zlomená.
Túžba Byť ustúpila snahe byť dokonalá
Pre tento svet
A tak – zabudla Byť – pre seba.
Cestičku života meria si úspechmi,
Čo sa jej podarí, zadarí, vydarí,
Tým sa jej tvár na chvíľu rozžiari,
A potom zhasne,
A v tme znovu meria, krajčírskym metrom a nožnicami strihá, šije nocou úspechy,
Ktoré sa jej vlastne ani nepáčia, ide len o to, aby ich uznali ostatní
A dali jej nálepku – úžasná.
To je jediná miera, ktorú pozná jej krajčírsky meter,
Ktorým sa denno-denne škrtí v páse, škrtí seba, škrtí svoje nezdary,
A snaží sa šiť lepšie, rýchlejšie, krajšie, presnejšie,
Behá po ostrí nožníc čoraz rýchlejšie,
Ako akrobat, po hrane, beží po hrane, snaží sa udržať na jednej priamke, jednej línii,
A nedbá na krv, ktorá jej steká pod nohy,
Všetkým navôkol kričí, Som v poriadku, ušila som šaty, kúpte, predávam!
A v noci ticho plače a ohrdnutými handrami utiera pramienky sĺz,
Ktoré sa na dlážke zmiešali s jej vlastnou krvou.