Tulák.

Bol raz jeden muž čo slávu mal,
Zdravie,peniaze,za nič nebojoval.
Jedného dna vsak choroba prišla,
Myšlienka radostného života razom z mysle zišla.
Usmev jeho skrivil smútok,
Na jeho city spravil život utok.
Len čas bol týmto nezdarom vedený,
Bol zrazu sám,bez detí,bez ženy.
Počul len štekot a zavýjanie psov,
Keď sa potuloval nočnou i dennou ulicou.
Žiadne peniaze,lasku ani slávu,
Trápilo to dlho jeho hlavu.
Ķaždi sa smial z neho že sa fláka,
Mali ho všetci za tuláka.
Oblečenie ufúlané od zeme mal,
Kde všade spal,každí by sa čudoval.
Jedla do úst dal by si troška,
Či už kúsok chleba alebo rožka.
Keď uz ale raz zomieral opusteny a sám,
Nikto ho vóbec nelutoval.
Z príbehu vyplyva že sláva ani majetok nie je všetko,čo máme,
Keď sme bez zdravia a sami sa ráno prebúdzame.