Na konci bodky malého Odysea

Život je tak krátky a za obzorom už preletel odyseus ako keby vídal a sa díval na tie perleťové vlasy.
Do kapsy si strčil tú hviezdu ako keby chytal hviezdny prach.
Tou dráhou si skrýval svôj vysoký pád.
Uvidel a umne tvárou pozeral, keď sa obzeral uvidel len vo sne čo tak dlho hľadal.
My sme si svorne ukladali spomienky keď sme snili.

Opakovať odysea znamená veľa, musíme z neba padať a obzerať sa teraz, nepozerať.
Veriť si a dospievať a nezomierať.
Pestovať a milovať tie sny ako keby sa dotýkame brány odysea.
O kom píšeme príbeh , tomu dáme stvoriteľa aby pomohol jeho dráhe a po staviteľa toho veliteľa si márne strúhame úsmevy na tvárach.
Toto nie, nemôžeme pokračovať a vieru zanechať a kresliť do vesmíru čiarky.
Ako keby klapky pri scéne sa buchli.

Opäť v našich tvárach vidím radosť, tak oddanosť a vieru rozdávame svojim priateľom a vytrvalosť.
A tak zo sna sa stala skutočnosť.
Len aby sa stal sen.
To je ten cieľ nášho života.