Nerovnomerná kniha a príbeh

Na koberci položená aviváž a na polovici kamufláž a Koniáš píše rozprávku.
Zažal lampáš so sviecou dlhou ako mesiáš.
Mikuláš Kopernik a myšlienky sú v ústach zvrátené.
Pod tmavomodrou vodou sa sokol unavil a položil korienok sivý na kožuch huňatý.
Drevo zaschlé vyplavila rieka.
Ako búrka.

Ako okná zahmlené sú myšlienky ponuré.
Aj tak sa stane čo sa má stať ó môj pane.
Obidve rukoveďe železné a od sĺz zamorené moje oči.
Kdosi kričí spoza hôr že drak sa mihol spoza stromov.
Kašľeme na nálož smolov a kovov pričapených na oltár stromov odmietajúcich našich Bohov.
Osloboďte ich z vašich okov.
Keď dopíšem rozprávku zažnem lampión a dívam sa v noci na tú oblohu.
Krásnejšiu podobu netreba.
Predstavovať fantáziu a ďaľej myslieť a myslieť kedy sa kapitán znova zdvihne a odpláva preč do krajiny.
O pánovi sa písala nerovnomerná kniha a tlač sa nevydaril keď vydavateľ písal čo zač premenil písma.
Ostane len rýmsa z toho prekrásneho rozprávkového hradu.
Len ruiny z tej pamiatky.
Iný plakali.
Z tej nádhery, potom zo zrúcaniny.
Je nám do plaču z toho žiaľu ako sme všetci zranený.
Bijeme sa navzájom.
Ale sami nevieme čo ďaľej.
Inak sa to stane. Čo nechceme.
Inak pokazíme tu fantáziu v našich očiach a mysliach.
Opakovali sme si tú rozprávku pri ohňoch nad tou žiariacou oblohou preletelo zopár sobov a pegasov.