LES

Stál tu tuším od vzniknutia
samotného pekla.
Temné sily v ňom vás nútia
vidieť všade len klam.

Každý kto už o ňom počul
z diaľky vyhol sa mu hneď.
Koho odviedol doň osud.
nevrátil sa nikdy späť.

Varovali nás už starí
pred tou horou plnou smrti.
Šialenstvu sa tam vraj darí
bolesť v ňom Vám rozum múti.

Čierne tiene v tomto lese
s démonmi sa naháňajú.
Vietor v stromoch kvíli piesne
ktoré kradnú dušu kraju.

Aj ja som sa od mala
vyhýbal tej temnej hore
Nikdy sa vec nestala
že by som šiel do nej

Vyrástol som ako všetci
detstvo prežil v šťastí.
Zažil, pekné smutné veci
ako zažil každý.

Roky išli priamo vpred
ja som s nimi zistil.
Bez lásky je prázdny svet
život trpko, hmlistý.

Ten kto čaká sa aj dočká
a kto hľadá nájde.
Tiež som teda našiel očká
a v nich svoju nádej.

Začali sme šťastne spolu
tvoriť krajší život.
Zabudli sme na smolu
čo znamená “clivo“

Lenže búrka často príde
aj v najkrajší deň.
Slnko predsa nejde nikde
kde už vládne tieň.



V jedno ráno moja žena
nemohla sa hnúť.
Vtedy sa do zatratenia
začala nám púť.

Liek som veru hľadal všade
v sveta kúte každom.
Lenže zdravie bezohľadne
obchádzalo náš dom.

Keď sa pýtaš kdekoľvek
no nik pomôcť nevie
vtedy pomoc človek
aj od strigy berie.

Raz s náladou ako srieň
vracal som sa domov.
Keď som zrazu zazrel tieň
čiernej ženy s kosou.

Otázku som jej dal
Tú čo vtedy všetkým.
Odpoveď som dostal
akú nikdy predtým.
Ticho občas lepšie je
ako počuť radu.
Veď aj diabol radiť vie
pritom snuje zradu.

Srdce to však nevidí
keď je bôľom choré
A tak som šiel za par dní
hľadať liek po hore.

Duše živej tu nebolo
no tých mŕtvych ako maku
Temné stony na okolo
boli hymnou žiaľu, strachu

Blúdil som a tápal lesom
strácal rozum s ním aj nádej
Netušil som vôbec kde som
a či ten liek vôbec nájdem.

Po hodinách v tmavom smútku
a po krokoch v strachu, v hrôze
Konečne som našiel lúku
na nej kvet, čo nám pomôže.

S pekla ľahšie ide sa
ako ísť tam mrieť.
Asi preto som z lesa
našiel cestu hneď.

V srdci radosť ticho plesá,
v ruke držím jemne zdravie.
Len kto žiaľom prebije sa
o šťastí sa niečo dozvie.

Tak som kráčal ako vo sne
a vnímal som krásny kraj
Rozmýšľal som ,či je vhodné
s kvetov spraviť masť či čaj

Životný mat zbadáme.
len v poslednom ťahu.
Keď stý krát padáme
už smrti na prahu.

Doma, miesto chorej ženy
čakala ma strašné správa.
Počúval som utrápený
čo nám krutý osud stvára.


Keď zistila moja milá
čo som spravil z lásky, v bôli.
Choroba jej nebránila
ísť po mňa do tej zlej hory.

Slová smutné, slová kruté
zničili môj celý svet.
Bolo však už rozhodnuté
utekal som za ňou hneď.

Cestou sám aj pochopil som
že nepôjdem nikdy späť.
a preto som hneď pred lesom
posadil ten zdravia kvet.

Nám už aj tak nepomôže
môže iným čo sú chorý
A s povzdychom „Pomôž bože.“
vošiel som späť do tej hory.

Od vtedy tu hľadám blúdim
čas ma k zlému mení.
Som už iný ,vraždím ľudí
a som zatratený.

Ak vás nohy nedajboh
sem k nám raz privedú.
Stretnete jedného z nás dvoch
mňa, či ženu bledú

Jej povedzte, že ju hľadám
láska žije ešte.
No a keď vás prvý zbadám
vtedy radšej bežte