Môj zápisník

V notese jednom , kabáte čiernom v ústave bez slov včera som našiel v bielej taške malé jablko. Ranený vlci , v studenej obci ukazujú gramofón. Pesničky hrajú krásne pod perinou.  Na záhrade spievali jej , trhali v nej súcit mäkký. Už len trosky z lode , padali koňe z rúk uviažem tŕňe z plodov , hovorí poď ku mne. Spoznali ťa , vyzerala si krásne ako panna z orleánu. Zmoknuté koňe utekali k vode a náhle sa otočili k severu. Mohli ste ísť po mne no ukázali ste na plafón. Od toho momentu som žil k tomu aby som sa nestaral o problém. Vás ohromil k móde a k tomu ste sa  zriekli v óde piesňe.   Od trámy a rany od odrenín sa v srdci rozbije zrkadlo. Pozerám do diaľky , vidím oblaky od rúk sa mi zdvíha lampión. Vonku mení sa , rozdiel ktorí dvíha žalúdok. Na palube veľkej loďe, máme sa veľmi dobre a odvtedy sa už len objímame. Poď ku mne , neznášam sedieť v kúte myslím že som sa zdvihol. Popravde poviem pravdu že som myslel karmu ktorá ťa zastihne ako orol nad riekou. Uteč ďaľej voľne kde si žiješ hojne po nás to už nezopakuj. Spoznám priateľa, veľmi múdreho kazateľa a on sa usmeje ako keby bol sám Boh.