Ruža v blate

Zohol som sa k bielej ruži
zahodenej do kaluži.
Púčik blatom ofŕknutý
predčasne z kra odtrhnutý.

Nežne som ho zobral v dlane
srdcom ho hrial, teplom tváre,
hladkal, dýchal do lupeňov
dal mu život. Hľa rozkvitol.

Keď lupene rozvil, v úžase
podivil sa svojej kráse.
Nie div: Veď to ruža rosná
kráľovná ruží, biela, vznosná.

V čerstvej vode, sklenenej váze
držal som ju jak v oáze.
zaľúbenie našiel som v nej
v snežnej kráse ruže vonnej.

Jej som túžby srdca vdýchol,
skropil slzou nezakrytou.
Do jej kvetu šepkal meno..
Ach Bože, jak to bolelo.

Vidím. Ruža chradne, vädne,
pŕchnu lupene, krása bledne.
Chcel som ju dať na výslnie.
Popichalo ma jej tŕnie.

Popichalo. Dodnes pichá.
Jej nevďak, krutá pýcha.
Uschnutú držím v herbári.
V najtajnejšom srdca snári.

Tá žena - ruža už dávno neni.
Často sa s ňou stretám v snení.