Pravda

Prečo klameš, prečo lákaš
keď mať ťa nemôžem.
V slzách vstávam a zaspávam.
A sama nič nezmôžem.

Myšlienka na teba ma tak strašne ubíja,
Spomienky len trápia, a láska ma zabíja.
Povedz : máš radosť keď tak veľmi trpím?
Tak odpovedz si sám, lebo ja už do očí pozerám sa smrti.

Tak ako odpoveď nepoznám, mám pocit že neviem spoznať ani samú seba.
Koho mám viniť za túto bolesť? Mňa či opýtať sa mám teba?
Obaja môžeme za trápenie na duši a tú hrču čo hrdlo mi zviera.
V mojej mysli mám aj tak len tmu a na srdci je vrytá diera.

Moja bolesť ťa snáď teší? Prečo si ma klamal?
Kvôli frajerstvu ti to stálo za to? Len teraz si to zbadal?
Pochopil si že máš na viac, a že vieš mať aj dve ženy?
S jednou žiješ a máš deti, a druhú máš na rozkoš čo ti nudu zmierni?

Nemôžem už takto žiť, s vedomím že som tá druhá,
Tvojej žene pozerať sa do očí, je pre mňa už nočná mora.
Slanosť mojich sĺz cítim na perách každý deň,
Ty máš ženu a svoj život tak spôsob života už zmeň.

Kto odsúdi ma za zločin lásky čo spáchala som vedome,
Ten má právo. Nechcem nikomu popod nos ťahať motúzy medové,
Tak ako ja aj ty si vinný milý môj.
No vedzte všetci že tento človek je len odpad a odporný hnoj.

Pre koho by nebol odpad človek čo dokáže všetko zabiť?
Zabiť úctu k žene čo deti mu porodila.
Zabiť lásku k žene čo svoj život s tým jeho spojila.
A napokon aj mňa si zabil hlavne svojím správaním.

Áno presne tak je to, že správaním si ma zavraždil.
Moje vnútro došliapal. Kosti si mi pomliaždil,
A ja netuším ako teraz veriť pokoleniu chlapskému ďalej mám.
Vidím to tak že sa musím vyhýbať hlavne osobám,
Čo mi budú chcieť moju hlavičku zas pomotať.
Držať sa musím pri zemi a nepriateľom vzdorovať.

Ďakujem ti len za jednu, jedinkú vec.
Za to že som zosilnela a neobzerám sa viac späť.
Navždy ostaneš mi v srdci. No niečo by ťa mohol už život naučiť.
Hlavne to ako si ctiť ženu a nikdy ju nezneužiť.