Tulák

Tulák, čo krajinou blúdi,
za výzor ho kaźdý súdi.
Tulák však domov mal,
strechu pod ktorou spal.

Ako spomienka ostali stehy,
z nedostatku lásky, nehy.
Kráča sám, otvára sa svetu,
Krehkší je ako púčik kvetu.

Putuje osamelo ako boh,
krv mu tećie z bosých nôh.
Hľadá večné pokoj, mier, lásky,
domov, chuť chlebového kláslu.

Jemu stačí fakt málo,
niečo čo by za to stálo.
Postači aj milý pohľad,
ktorý je viac jak poklad.

Sám po svete putuje,
každy ho len lutuje.
Nocou vedený je svetlom hviezd,
Cez deň vedený je štrkom ciest.

V jednej ruke bakuľa,
v druhej s vecami škatuľa.

V topánke ho kamienok tlačí,
tucet kilometrov na dnes stačí.
Hľadá kde si on hlavu skryje,
keď na polnoc zvon už bije.

Rozmýšľa, v duhu si vraví,
vo vedľajšej dedine sa staví.
Jemu stačí iba teplo, posteľ,
to asi preto že už dospel.

Večer do hostinca vstúpil,
Pohár piva rýchlo kúpil.
Na stoličku si do rohu sadá,
únava zrazu naňho padá.

Krčmárovi na pivo prikývol,
v kúte posledný krát vydýchol.