O modrej víle

Na brehu rieky koniec od živorenia divožienka v lese ustavične plače. To je tá lesná víla krásna , schovávala sa v ústraní od civilizácie. Sadisfakcie od povahy nudnej aristokracie. Umenia jej a kanalizácie kde špinavej vody preteká tunelom ventilácie. Na lúke kde som ma unesú lesné víly krásne a utekajú so mňou lesom. Bol som maličký nevedel som sa brániť , bol som smolíček a trocha som klesol. Ústami poklesol jeleň so zlatými parohmi. Tá lesná víla krásna ma náhle prišla zachrániť. Hanbila sa za svoje sestry , ktoré spôsobili zmätky v rode víl. Nechceli mi ublížiť , len sa so mňou zahrať vraveli. No jeleň a víla len hlavami zakrútili. Onedlho zavial sladký vánok a slnko sa premenilo na žiariacu penu. Hrou a sennu , som sa tešil z lesného plesu.