Osamelá dáma

Sedí na moste osamelá dáma,
on je tam s inou, tam kde chcel byť.
Melódiu hmká si a je stále sama,
Cíti že už nechce na tomto svete žiť.

Plače. Slzy jej do dlaní padajú.
Srdce zaplavuje slaná mláka.
Bolesť jej do duše vháňajú,
spomienky na úbohého chudáka.

Chudáka ľúbila dlhú to chviľku.
On vraj ľúbil ju tiež.
Potom jej do srdca vrazil bolestnú dýku,
obzrel sa a zmizol navždy preč.

A teraz tam osamelo sedí,
z mosta na rieku pozerá,
ako tá voda tíško pení.
Pozerá, chudáka vyzerá.

Slzy bránia jej vidieť tú krásu z mosta,
bolesť jej rozum zatmieva.
A zrazu nôžka pošmykla sa z ostra.
Dáma padá keď sa rozvidnieva.

Voda o jej telo sa trie,
vo vlnách umiera.
Melódia v povetrí len znie,
bolesť jej už srdce nezviera.

Svitá nový deň a most je prázdny.
Iba voda tíško pení.
Ten most stále čaká kedy príde ďalší chudák rázny,
a ďalšia osamelá dáma slzy tu vyroní.