BALADA

Do temného rána ľudská duša oči vnára
Do tmy čo z ľudského strachu zem zaplavili
Roztrasenou rukou oporu hľadá do tmy
Do tmy sa jeho zhrbené telo ponáhľa
Kladie si otázku čo ten strach tak povzbudzuje
Že tu tmu nocou prehlbuje
Na zemi slnko vysoko nad oblakmi
A v srdci hlboko pod skalami
Do tmi sa kroky ľudské pomaličky plazia
Do tmy sa postava len tak stráca
Kladie si otázku milión krát Prečo?
Prečo som mal len tak rád.
Pod skalou drží si to slnko ukryte nevyjde
Nad život nad tvar nad telo
Na veky v tme sa bude človek plaziť
Naveky bude otázku v srdci chladiť
Výčitiek boji sa dať priestor
Nechce to slnko pod skalou by zhaslo
Chcel by som tu skalku nadvihnúť,
chcel by som vidieť Ťa a dotknuť
Bojim sa strach mám že zhasne nádej falošná
Sedí v tme postava schulena
pri skale zo zeme pramienok slnka viviera.
Rukami svojimi priklada k ohníku srdiečko na dlani.
Na dlani teplej na dlani ľudskej je srdce z dvoch poliek zlepené
Dostal ho do daru a dal ho jednej žene
Na vrchu puklinky a v strede kaz ma
a stále tlčie slabučko, strach ma.
Prikladá tvár svoju k srdiečku malému
Liha si na zem v klbôčku schúlenom
Vníma ho telom všetkými bunkami
ake to je žiť z nohami na zemi
V hlave sa spomienky vynoria do duše boľ zasejú.
Telom sa démon preženie brány sa k peklu otvoria
Na zemi v prachu postava v strachu o lásku.
Na zemy v strachu postava v prachu hrdá je
Nepodá to svoje telo schúlene .
Na veky straž bude mať to svetielko ho bude hriať
Na hrudi maličke srdiečko tlčúce si bude prikladať .
Už nie sú dni ani noci už je len bolesť každý deň
Už nie je pokoj v jeho duši už je len sen.
V spánku sa ruka k skale pohla vybrala z ohňa svetlo von
Zo spánku postava sa strhla na dlani svetlo
Na chvíľu videl som všetko to , štastie lasku na chvíľu v ošiali prebehlo telom všetko
A potom to slnko spod skaly
len tak uhaslo.
Telom sa ozvalo obrovske prasknutie
dve srdcia naraz vydali puknutie
Na zem sa zvalilo telo bez sily na oblochu vyšlo slnko v tej chvíli .
Na krasnej modrej planéte deň svitá
Pod skalov v prachu telo sa váľa
davi sa prechadzaju okolo neho .
Nikto by neveril čo živilo ho.
Anjeli démoni telo si odniesli oba tie bytosti v priatelsto preblesli
Telo už mŕtve bez duše na nosidlách démonov príkrite
No stále z neho sála to svetlo z pod skaly.
Nikto sa nechcel dotknúť ho, že páli
Postava v bielom cestu im zahatí zastaví sprievod smútočný
Anjeli démoni pohľadmi tu postavu mučia
Ona však stojí na kraji podáva ruku do diaľky
Anjel sa pri nej tichučko pristavil a šepkom jej správu oznámil
Je koniec, strach ho zabil nie jeho ten tvoj .
Na zem sa kláti postava v bielom po tvári červené slzy stekajú
Na duši obrovské pukliny vznikajú . výčitky telom ryhy vrývajú .