Edgarovi (Ešte nie)

O polnoci v dobe tieňov, keď som si nad spismi zdriemol.
Pocit ako v hrobe vliezol, vliezol kradmo do hlavy.
a tie stavy ktoré stvoril, keď do mysle sa mi noril
dali priechod večnej more , ktorá srdce otrávi.
V temnote som prosil Boha, o svetlo a spasenie
No odpoveď krátka, strohá, temná sťa v búrke obloha
Bola : „ To ešte nie .“

V tmavej izbe plameň sviece na stenách tmu kreslil
Na oknách, čo prekryl prach, bledol mesiac bez síl.
Vonku vietor skučal – hučal , ako s pekla stvorenie
ktoré nič nezaženie a bude tu naveky, pripomínať trápenie.
Hviezdy, deti tmy a svetla, čakali na brieždenie
Pýtali sa žiarou vetra, či sa raz preč odženie.
Vietor na to zaburácal : “ Ak aj hej , tak ešte nie!”

Miesto kde som bol a býval, trápil sa a a tiež aj sníval
žilo vlastným životom. Bezútešný smutný výjav
ktorý v sebe bolesť skrýval ,niet v ňom“ pred“ a niet “ potom.“
Vzduch tak hustý, že až dusil, všetko čo tu ešte žilo
Každý kto som prísť len skúsil, cítil sa tu sám a clivo.
S kútov hladne zazerali, beznádej a zdesenie
A nikam sa nezberali, nie teraz, to ešte nie.

Ja som v tomto hrobe žil, osamote ako duch
Pred ľuďmi sa v ňom skryl, iba môj tieň bol môj druh.
Spomienkami som sa týral, na to čo sa nevráti
Vediac že som prekliaty, len v spánku som kľudný býval.
Keď sa spánok k moci dostal, všetko malo riešenie
Každé ráno som však spoznal, že spánok svet neodženie
Aspoň nie dnes , dnes ešte nie.

Aj vtedy ma spánok stiahol, do tmy, ticha, rovno nadol
Bol pre mňa spev sirén v mori – ktorý vábi, ktorý mámi
nik sa pred ním nezachráni. Za viečka sa vplazil sen,
smutný ako sivý deň, ako pohreb priateľa, zarezal sa do tela.
Zarezal sa a vždy reže , ten sen to sú moje mreže. Mreže zo slov
a tiež skutkov čo ma ťažia veľkým smútkom. Smútkom čo
nepominie, nie tak skoro, dnes ešte nie.

V tom sne som sa ocitol v kraji plnom pocitov
ktoré vedia lámať kosti, ako kvet keď zvädne.
Piť krv, no nie do sýtosti, stále chcú byť smädné.
Plný strachu beznádeje, s túžbou vedieť čo sa deje
Hľadám v sebe odpovede, na otázky hmlisté, bledé.
Na to, či ich niekto vie. V odpoveď mi len zvon znie
Dnes ešte nie, dnes ešte nie.

Hlas zvona ma priťahoval, ako magnet zvykne kov
Vyrazil som teda vpred, za tou zvláštnou rytmikou.
Cesta tak ako aj zvon, mala rytmus, mala tón.
Lenže tá jej melódia, okolitý svet zabíja
Zabíja čo rásť by malo, berie všetko aj kde je málo.
S každým krokom, krv mi vrie. Nechcem zastať
to ešte nie.

Chôdza sa mi splietala, ako klbko hadov
a ja s každou zákrutou, bolestne som padol.
S každým pádom zasyčanie s ktorého hnev,
bolesť vanie a do toho zavýjanie násobilo zdesenie.
Po záplave, strachu- tiesne, zo sykotu, z vlčej piesne
a otázke, „ kam ísť mám ?“, uvidel som starý chrám.
Chrám čo hrdý nápis, nesie „Nezbúraš ma , dnes nie “

Ako zlodej vchádzam dnu, pomaly a potichu.
Zo stien hľadia staré časy, ktoré nik nepamätá si
a tvária sa nevľúdne, s diaľky sa sem nesú hlasy
podráždené, nekľudné. Kráčam teda smerom k sieni,
napätý a vystrašený, pokúšam sa rozumieť, niečo zo slov
niečo z viet, niečo čo mi napovie o čom zvada vlastne je.
Rozumiem len :“ Ešte nie“

Vyplašený, meravý vojdem priamo do sály
v nej sa temné postavy, podráždene hádali
Ako život ľudský – krátky, zmeniť na zlosť na šarvátky.
Na bludisko bez východu, čo sa stále mení
Slobodu v ňom otrok vidí, nebo zatratený.
Ani po sto nápadoch nekončí ich hádanie.
po každom len padne veta:“ Nestačí to, ešte nie“

V tom do hádky vpadol hlas, temný, chladný, surový
Po chrbte mi behá mráz z toho, čo hlas hovorí.
Nech hľadajú ľudia šťastie tam kde nikdy nebolo
a pravdu nech rozpoznajú až keď je už neskoro.
A keď niečo dosiahnu, hneď nech ďalšie chcú
Nech chcú veci rozdielne, aj svetlo aj tmu.
V srdciach nech im stále znie: “nemáme dosť ešte nie.“

Zo sna som sa prudko strhol, vlasy čierne ako uhol
zbeleli mi od hrôzy. Lebo hlas len pravdu vravel, život
páli ako plameň, uhasiť sa ničím nedá. Bohatstvo hneď
strieda bieda, radosť strieda trápenie a my sa len ženieme
za čím sami nevieme. a kým hrob nám, nie je domov,
vyznávame tisíc bohov, každý z nich je jedno zo ziel a keď sa Smrť
na nás pozrie, začíname prosenie.“ Dnes ešte nie. Dnes ešte nie.“

Tak som potme v hustom tichu, šepkal modlitbu tichú
tej čo lieči všetky rany, dáva pokoj nepoznaný a chodieva
nečakane, nech položí svoje dlane, na moje žitie. Veď život
je vlnobitie, na šírom mori. V tom mi šepol niekto späť :
“Zničili ste celý svet a ničíte sami seba, spravili ste peklo z neba
a keď pykať za to treba, túžite utiecť. Nesplním ti želanie
neumrieš ,dnes ešte nie “.