Kladivo na prebudenie

Nerozumiete my tak čo myslíte že v čom sa mýlim.
Ako pleseň stmí izbu tak vám poviem že som silný. Ako jeseň keď rozfúka listy.
Akoby v lese tma keď zviera zbystrí.

Čo sa tak hneváte že vraj som klam , vaše srdce nevylieči už ani žalm.
Už keby dám vám tú moc liečiť tak som v terči v proslovu a vytýkam vám že som tenší k šíreniu tomu.
Ako k lásky blížnemu svojmu.
Môjmu hradu za kopcami kde sa ukrýva slnko a vietor ktorí veje sladkým vánkom listy.
Prečo sa tak hneváte vraj som ten istý, ja aj tak chcem rozdávať a byť si istý, moje srdce je pokazené a vaše duše odkázané od čiernej iskry.

Odľúčenej skriňy a diery ktorá pohltí aj všetko čo neni aj smietok aj prach čo sa blyští.
Nepozerajte sa tak ja som predsa taký istý to čo ma dostane si ma  priviaže k tej iskry a za málo vystaví moju podobizeň , bez rýmsy.
Odkázaný na seba a kýmsi pamätám tak tu stojím pre teba a som si istý.