Zrkadlo ľudstva

Už ubehla doba,
pretiekla voda,
čo ešte dodať.
Konanie naše,
dnes už je,
zrkadlom duše.
Ked pozrieš doň,
uvidíš pravé zlo,
spiace v ľudoch.

Môže za to ten,
unáhlený svet,
prúdom berie.
Všetky prekážky,
ustúp mu s cesty,
inak Ťa isto pohltí.
Má moc dokonale ničiť,
prekonal svoj limit,
nič ho nezastaví.

Temnotu má v duši,
ako naliaty drink,
prameň v srdci.
Napĺňa prázdnotou,
nejedno miesto,
raj ale aj peklo.
Sústred svoj zrak,
do tohto zrkadla,
odhaľ svoju tvár.

Masku ktorú máš,
kľudne dole si daj,
už nemusíš to hrať.
Prestaň sa skrývať,
sprav krok z tieňa,
zo siete klamstva.
Je to už nejaká doba,
zlo formuje sa v nás,
počuť ako kráča.

Cestou pred sebou,
je za Tebou, anjel Tvoj,
nespútaná odvaha a zlosť.
V reťaziach je spútaná,
ľudskosť a naša viera,
oslobodí myseľ od tela.
Ked nazrieš do zrkadla,
spatríš svoju tvár,
tú skutočnú, ktorú máš.
V očiach lesk stratený,
ako svet sa rútiaci,
stále hlbšie do temnoty.

Pozri sa na moment,
len kúsok späť,
pomaly už chápeš.
Ako stal sa dnešný svet,
zrkadlom ľudskej duše,
moc klasmtiev a stres.
Každým nádychom príjmaš to,
stáva sa Tvojou súčasťou,
hnev a zlosť, sú ako most.
Jediná šanca už je len,
uvidieť v zrkadle vlastný tieň,
oslobodiť svoju myseľ.

Síce neaký ten čas to trvá,
máš pravdu je to už doba,
odkedy závisť vstúpila do srdca.
Mocne oslepila Tvoj zrak,
dnes ale masku dole si daj,
pravda je ako okrídlený drak.
Z jeho tlamy oheň chŕly,
ako život vôkol prúdi,
až kým všetko nezhorí.
Krásy zmenia sa v popol,
odmenou za to klamstvo,
žijúce v nás v ľudoch.
Zostane ten temný svet,
je zrkadlom ľudskej duše,
ktorá nepočuje svoje srdce.

Krok za krokom, ruka v ruke,
sme strojcom sveta v diaľke,
blížime sa ale k istej záhube.
Na krídlach draka, myseľ spútaná,
tlie v nej niečo viac ako sa zdá,
stačí len nazrieť do zrkadla.