Rozhovor

Túžba ma hnala vpred cítil som
Že Do tmy vyrazil ľudský kvet
Očkami anjela pripomínal
A hlasom svet môj napĺňal

V prázdnote všade vôkol zrazu bol
Srdce mi horelo ošiaľom
Cítil som jej dych a vnímal slzy na tvári
Vedel a videl som jej srdce v citovom ošiali

Do vetra plápolali slová bez významu
Ja som však cítil v tom vetre srdca vravu.
Šepkalo srdce to moje, odpusti že milujem to srdce tvoje
To srdce tvoje dalo mi všetko po čom to moje tak túži
Dotykmi bez významných slov som pochopil čo je to bôľ

Aké sú slová moje úbohé, že tvoja láska je stále pri tej mojej
Že tvoje slová nevyrieknuté sú slová také vášnivé
Bez slov si vety vravela, pre mňa to bolo priveľa

Tvárim sa síce kamene no kameň predsa nemäkne
Na oku slzy kamene sú najprv také nemenne .
Po chvíli vidím mokré fľaky tie slzy majú význam dáky.

Tak prosím, prosím cez tie slová odpusť láska zas a znova .
Odpusť láske lásku , odpusť bohu svoju krásu
Krásu srdca, hlasu, citu, to čo všetko k tebe ma tak putá.
Ako tie slová čo ostanú nevyrieknutá.