Kedysi na vianoce v Zázrivej

Od dňa sa deň rozdelí na pery a hodiny sčítajú.
Iba pokiaľ prestanú biť.
Odo dňa sa ľuďia pýtajú.
Čo je to zášť.
Koľko krát volal som z cesty tou ďaľekou kľukatou za horou sa uchýlil vlk.
Kedy prestanú biť hodiny.
Vychádzalo Slnko a svietilo za horizont kde sa len lúče blískali akoby karátovým zlatom.
Kedy prejde sedem hodín.
Ukáže ručička na sedminu.
Je zima a na vianoce odbilo práve siedmu hodinu.
Treskúca zima a mráz ma páli na ruky.
Sedím a počujem biť zvon.
Ľuďia zasadajú k štedrovečernému stolu a ja mrznem a mám pocit že sa už nepreberem.

O hodinu fúkal vietor a zmietol vetvy zo stromov.
Sedím na lavičke a pozerám na oblohu kde vidím tancovať hviezdy ktoré blikajú.
Aj keď mi bola zima , myslel som aspoň na zvieratá.
Ako im musí byť v tejto treskúcej zime.
Rozpísal som príbeh v knihe.
Odbila deviata hodina a mne je väčšia zima.
Kam len pôjdem keď som sám.
Počujem len brechať psy.
Inak len ticho.
Štedrý večer sa nesie v znamení radosti.
Pozrel som sa do okien a vidím deti rozbaľovať darčeky a smiech rodičov ktorí ich objímali.
Po lícach mi stekali slzy.
Bola mi stále väčšia zima.
Ešte hodinku vydrž, hovoril som si.

Ten príbeh sa raz musí skončiť.
Ošúchal som si ruky.
Keď muky stmelia sa a robia kruhy a zima štípa na moje zvuky.
O sneh.
Tie stopy.
Odbilo desiatu hodinu.
Už ani zvon nebude zvoniť ďaľej.
Nočný kľud ide od radnej.
Musím to prekonať.
Nemohol som ďaľej.
Už som len povzdychol.
Čo sa stane a svetlo sa zjaví od malej hviezdy.
Ľahnem na lavičku a pokúšam zaspať a zrak som upriamil na hviezdu.
Svietila prekrásne.
Ako lampa.
Zatvorím oči.
Doľahne na mňa únava ale znova ich musím otvoriť.
Spúta ma zima.
Zatvorím znova oči od únavy a uvidím už len tmu a potom svetlo.
Je to anjel , podal mi ruku a idem s ním.
Neprebral som sa.
Na druhý deň ráno našli ma celého modrého.
Nikto si nevšimol že som v tej zime bol celkom sám.
Odpúšťam vám.
Už je mi teplo.
Keď je Zem ľahostajná tak had spáli Slnko.