Báseň o mne pri mojom hrobe

Na hrobe ruže a chryzantémy krásne a smútok z ľuďí rastie a slzy pokryjú hnev prekrásne.
Oči zahmlené v maske sa maľujú velikánske obrazy a v kráske sa namaľujú opačné kompasy.
Akoby zviera prišlo do väzby v tej jame velikánskej.
Hovorím si kdo len spím že to pokazí v mieri v láske.
Tá láska tvorila obrazce než prišla smrť.
Keď ešte život bol o láske.
Tá smrť rozdelila to čo bolo v maske.
Teraz ste zabudli.

Hovorím im o páske ktorú nepretrhne ani Boh , hovorím o láske ktorú nerozdelí ani stroj , hovorím o samej káve ktorú nevylepší ani cukor.
Opodiaľ stárneme a keď omladneme prichádza večnosť márne sa potápame v hlbokej vode pri vysokej skale.
Odkedy máme tak sa len hádame.
Odkedy správne sa kotúľame a už len zabúdame.
Raketa prešla cez vesmír ako svetlo sveta si svieti na teba alebo vinobranie ktoré vyjadruje pre teba to letné šťastie alebo otvárame za teba veľké šampanské a pýtame sa seba kedy nalejeme už karpatské.
Vidíme ťa ten hrob , precítime to a klop na dvere keď sú oči znova zahmlené.
A stop prichádza nevera a boj sa z kopca večera ozval a robilo to šramot a neopísateľný hluk.
Sme si pokazili bez mena to ticho a karneval stíchol.
Keď už voda ztekala na rose sa prihriala a zazvonila na Slnko.
Tak teraz už posledný krát svetlo svieť , ako panna zletela s krídľami a rozprávala o mieri.
Ako nástenky z menami.

Určite sa dá zasa stretnúť s perami tvojími lesklými.
Už ked znova ťa opúšťam tak neplač.
Už sa netráp.
Už to počuješ moja láska jediná, keď zazvonil zvon a koniec bol.
V tom kostole.
Zazneli posledné slová o mne.
Na rozlúčku.