Pochopenie

Dýchal som vzduch ,
Chladný a čerstvý
Nozdrami do pľúc nasával ,
srdcom som cítil farby vôkol seba

A pritom videl len jedinú tvár.
Cítil som dušu čo pri mne vždy stála
Cítil som telo z ktorého láska prekypovala
A pritom seba nevnímam .

Očami na mňa uprene hladíš a pri tom vravíš
Šepkom do tmy, neveríš ?
Z temnoty hlas sa odráža a k mojim ušiam dolieha
Čo ústa chceli vysloviť , nechoď , neprídi , nemiluj .1
To uši moje počuli , prosím pomôž , prídi miluj a vytrhni .

Do tváre vietor ľadový zaborí pazure a zakvači okovy
Ja stojím nehnem nedám znaku že život položil ma do pokľaku.
V okne sa mihne krásna tvár ako to že som ťa skôr nepoznal.
Smútok a bôľ som na nej pobadal .
V diaľke som stál a predsa som povzdych započul
Oči sa dvihli chvíľu sa zasnili videl som že niečo hľadali.

V krabiciach od topánok zložený život mám
Pri každej nadpis čiernou fixkou prečítam
V krabiciach z papiera kúsky pravdy ukrývam
Pred svetom pred sebou kúsky lásky schovávam.
Zbalený svet pri nohách mi leží v krabiciach s papiera celý je
Len v rukách jeden poklad držim
V truhličke drevenej papierov kvet
A spomienky čo bolo a čoho niet .

Do tváre dážď mi švihá ja stojím niekam sa dívam
Za oknom tma je a za ním moje milovanie
Po tvári slzy zmiešané z kvapkami dažďa
Aby svet nevidel jak ma to zráža
Za oknom postava v kráse odetá
Líha sa do perín bez duše radosti.
Keď zhasne na lícach zjavia sa, slzy starosti .
Do rána vankúš je mokrý a srdce bôľ zakrýva.

Starach a slzy ľudské trápenie je život drzý ?
Dávam mu všetko čo chcel mať a on ma prišiel ošklbať
Do tvare slnko zasvieti a o okno prázdne ostáva
Na zem už padá postava, teraz miesto srdca diera ostala.