V náručí mŕtveho Williama

Objíma ma môj mŕtvy muž William , ja sa volám Lilien a ústa má studené ako prameň. Keby len bol tu aby som mu povedala ako ho milujem. Nemôžem a zotnuté sekvoje , vlhko je a on ma opúšťa zlé to je. Vietor mdlie v mátohe v prázdnote sa utápam v smútku starobe. Uteká muž neznámy cez ulicu , vrazí do Williama a podá mu záveť pre mňa. Netuší že mu ho dal len tak. Bol to notár. William Wolfhard bola moja jediná láska, moje srdce srdce praská a ja to už nevydržím. Ľúbostnú báseň mu napíšem k jeho hrobu a z drôtu spravím dar v podobe diamantového hrotu. Uvidíš že tvoja duša tu stále prebýva , zle bývam keď ma smútkom ubíjaš svojou neprítomnosťou a kosťou plnou energiou akú si mal. Ovál pri náhrobku , smutný notár a pritom sa rozvinie vzduch a konár. Na konáre kvet položený po troskách listov na cintoríne padne priamo na tvoj pohár po otcovi. Už teraz ležíš v tichosti v celosti no bez duše.