Chladná bytosť

2013


Nech bežím kamkoľvek,

neustále ma prenasleduje,

pocit že pri mne je,

niečo chladné a tajomné.

Bytosť ktorú nemôžem,

vnímať ani uvidieť,

nech som kdekoľvek,

drží sa blízko pri mne.

Niekedy mám pocit že,

je to pravdepodobne,

v hrudi srdce bijúce,

predsa len tiež je chladné.

Pod rúškom tmy,

zatvorím svoje oči,

cítim ten zvláštny dotyk,

no vôbec ma nevystraší.

Ako by mi šepkal,

ticho znejúci hlas,

nemusíš mať strach,

len Ťa sprevádzam,

nech nie si už sám.

Je to niečo tajomné,

ku mne patriace,

chýbajúca časť vo mne.


Táto bytosť v rukách má,

myšlienky čo mám,

veľmi dobre pozná.

moje čierne tajomstvá.

Ked´ už nevládzem,

túlam sa v temnote,

hľadajúc odpoveď,

kde tá bytosť je,

len ona jediná mi rozumie.

Vyzná sa vo mne,

pretože v mojej duši je,

niečo nekonečné,

nepochopiteľné pre svet.


Niekedy až túžim nech,

táto bytosť ma objíme,

oči jej chcem vidieť,

túžim do nich pozrieť.

Možno že nájdem tam,

odpoveď čo tak hľadám,

viem že je to bláznivé,

je to so mnou v temnote.

Mám pocit tak živý,

zrejme tejto bytosti,

na mne pre niečo záleží,

prezraď mi tie dôvody.

Prečo zotieraš mi slzy,

ked´ ja chcem sa v nich,

pokúsiť hoci aj sa utopiť,

inú možnosť ani nevidím.


Cítim v temnote,

ako táto bytosť vie,

čo povedať chcem,

myslím si že chce,

nech viem že pri mne je.

Pre niekoho možno nemožné,

inému možno desivé,

ale moje vnímanie,

zmätenie nedovoľuje,

prechádzkami v temnote,

sprevádza ma toto stvorenie.

Nedokážem ho opísať,

pritom chcem ho objímať,

vedieť že ak zaspávam,

ľahne si vedľa mňa.

Časom ale premýšľam,

či tá bytosť vôkol mňa,

nie je moja samota,

ktorej toľko v sebe mám.

Až jedného čierneho dňa,

dostala tvár a ožila,stvorená len pre mňa,

je to moja časť,

nedá sa jej vzdať.


Na miestach opustených,

hľadám pokoj v duši,

nech viac nemusím blúdiť,

s pocitom si zabudnutý.

V chladnom srdci,

bytosť miesto našla si,

ona ku mne patrí,

bude pri mne navždy.

V temnej noci,

telo mi hľadí,

síce dotykom chladným,

robí ma ale šťastným.


Táto bytosť a ja,

navzájom potrebujeme sa,

nik inú ju nevie ju vnímať,

mňa nik iný nedokáže chápať.

Sme ako dobro a zlo,

ako diabol a Boh,

spojený pevným putom,

na celý náš život.

Je to zvláštne spojenie,

tela a mysle,

ktoré vpred ženie,

srdce ako kameň studené.

Bolo nám to súdené,

ja nemôžem vidieť,

to svoje šťastie,

ona nemôže pocítiť moje objatie.

Obrovský ten údel je,

ja už ale nevládzem,

no nevzdám to lebo viem,

vyčerpanie je vzájomné.


Kúsok mňa je v nej,

časť z nej zas vo mne,

obaja spoločne máme,

uplakané tváre.

Nie je žiadna nádej,

že sa to puto bájne,

niečím niekedy pretrhne,

na celú večnosť to zostane,

ako naše prekliatie.

Slzy boli preliate,

pocity sú stratené,

srdce väznené v ľade,

myseľ oddaná prázdnote.

Zrazu už všetko chápem,

tá bytosť je pri mne,

deň čo deň hoci aj v tme,

zrodená vo mne,

na prázdnom mieste,

niekde v mojej hĺbke.

Preto tuší čo ma trapy.

práve preto sme si,

cestu k sebe našli.