Hra na tanec cirkusu v mysli

Nevšedný a stále bledý a zostálený v hlave dvier.
Ponurý a často nerozvážny ako jeho sen.
Stále volám , prečo nebúchaš?.
Stále stonám, prečo zabíjaš?.
Moje slová, stále zabúdaš.

Ako pocit čo vráža nôž do chrbta a kdosi mi zase zabuchol dvere dovnútra.
To čo ma tak ubíjalo sa zrazu uviedla dlhá sloha.
Vyvolávala ponuré myšlienky , vyhrávali a vyhrala a to neboli ani v cieli.

Nevšedný a stále bledý a už ďaľej smelý.
Nezostáva v hlave dvier.
Stále volám , prečo nebúchaš?.
Stále stonám, prečo zabíjaš?.
Moje slová si už čítaš.

Tak blízko a tak hlboko a milá lady.
Nevyznáš sa v mojich pocitoch , padáš do čiernej diery.
Tak ďaľeko a predsa si tá istá a svetlejšia ako lampión a nemeníš sa.
Pocit zhasol a prichádzal v bielom plášti.

Nemohol pocit zavrhnúť som nemohol predsa len smrteľník som.
Nemohol som to svetlo pretrhnúť a volal som ako šialený a bil zvonom.
Utajenosť v mojej hlave už prestávala dávať zmysel.
Neprestávala tancovať kým mozog visel a tancoval.