Salónka

Stále si spomínam na ten deň.
Taká maličkosť.
Zobral som si bielu salónku.
Čokoláda a chuť v ústach pripomínala takú sladkejšiu ako cukrovú vatu.
Žuval som a premýšľal.

Pamätám si na to ako jedol som a padol som zo stoličky.
Kvôli malej salónke.
Bola na zemi, už druhá zjedol som a skúmal znova tú chuť.
Malá čokoláda, nebola síce vianočná.
Bola obyčajná.
Nebola ani zahraničná ale zo Slovenska.

Stále rozmýšľam či som nemal myšlienky o domove.
Boli síce vo mne no salónky už skromne jedol som si.
Začínam si vážiť, začínam a skromne si spomínam na tie dni.
Nebola to maličkosť , stála silu a peniaze.
Už teraz mi to sadá ako lego alebo puzzle.
Znova tá chuť , znova ako predtým.
Znova som si ju dal.
Salónku s mliečnej čokolády.
A vo mne sa už nič nezlomilo.
Jedine keď už padnem tak už len na posteľ.
Ako keby som už mal 80 rokov.
A tohto faktu sa nezdráham a priznávam túto únavu.
Pretože už mám.
Áno.
Pretože už mám osemdesiatjeden.