Kde len

Kde len ľudia majú v sebe,

všetko to pochopenie,

prečo vždy ked sa obzrem,

za mnou všetko je zničené.

Cítim ten svetový mier,

blahobyt a med s pier,

no jediný pohľad len,

všetok klam zotrel.

Tak kde ľudia majú,

ukrytú bolesť s tej,

podoby trpko skutočnej,

kam dospel náš svet.

Ako hlboká je ľudská duša,

koľko ešte asi potrvá,

kým to pochopia snád,

sny lúšti možno len snár,

ako život si žiješ sám.

Kde len ľudia majú v sebe,

čo vidno už len vo filme,

pomocnú dlaň a objatie,

tam kde zomrela nádej.

V tieni všedných dní,

stráca sa nám z duší,

prchá ako slzy z očí,

obyčajný pocit ľudkosti.

Ak je to váš sen,

tento chladný svet,

so srdca gratulujem,

všetko je to skutočné.



Vždy ked sa nadýchnem,

do tela mi prenikne,

čisté a prezriačné,

každý má čo chcel.

Kde len ľudia väznia,

temnotou zahalený obraz,

plynúci živo vôkol seba,

tá hra, ten život náš.

Asi podceňuje sa,

idea a sila jedinca,

viera už nič neznamená,

ani váha slova.

Všetko sa ale dočká,

veľkolepého odhalenia,

v sporoch a vojnách,

o hlade a v chorobách,

na čakanie konca.