Nepatrná osôbka

Zvoní,zvoní, ale nikto ho nedvíha,
akoby tam nikto nebol,
no je tam, nepatrná osôbka na posteli líha,
osôbka, na ktorú niekto zabudol.

Leží a pozerá do prázdna,
čaká, kým ju niekto nájde,
nazerá až do svojho srdca dna,
nech tá samota a smútok zájde.

Chce kričať, plakať, ale nemôže,
je preľaknutá, ani ústočká jej nedá otvoriť,
zakaždým ju strach premôže,
bojí sa aj očká zatvoriť.

Zvonenie stíchlo a ostalo len ticho a tma,
len strach, to jediné má,
je strnulá, nemôže sa hýbať,
nemá nikoho, nemá jej kto chýbať.

nemá ani len spomienku, v ktorej by sa ukryla,
len toho sa bojí, že by sama zomrela.
I stalo sa, smrť ju rúškom noci zakryla,
sama a zronená umrela.

Teraz na postieľke len telo leží,
počuť len zvonenie mnohých veží,
teraz uvedomil si svet v zápätí,
že niečo stratil a má to na pamäti.