Sen 2

Mal som ďalší, veľmi zvláštny sen,
ak chcete, tak vám ho rozpoviem.

Chýli sa k večeru, no ešte je svetlo,
odchádzam z domu, no neviem prečo.
Iba tak bez cieľa dedinou blúdim,
stretávam pri tom, neznámych ľudí.

Všetci sú v čiernom, idú na pohreb,
rozmýšlam, kto zomrel, idem sa tam pozrieť.
Zrazu ma z kostola zdraví zvon:
"Vitaj Erik, bim, bam, bom".

Vari som v rozprávke? Alebo mi šibe?
Rozumiem zvonu, veď to je blbé!!
No mám iný problém, tak to nechám tak,
je tu veľa ľudí a začínam mať strach.

Nohy mám ťažké, ako keby z dreva,
chcem urobiť krok, ale sa to nedá.
Musím na to vynaložiť všetku svoju silu,
no aj tak mi každý pohyb trvá hodnú chvíľu.

Blížim sa k márnici a trasiem sa celý,
nebojím sa mŕtvych, trápia ma tí živí.
Už sa tá hrôza nedá vydržať,
pozbieram sily a začínam bežať.

No ako tak bežím, potknem sa a padám.
Zem sa zrazu otvorí a mňa pohlti jama.
Som v hrobe môjho otca a z tmy počujem slová:
"Konečne si tu.. Synak, vitaj doma!"

A z kostolnej veže znovu zaznie zvon:
"Erik je už doma.. bim, bam, bim, bam, bom".