V čom

Kde asi je podstata,

tak dobre je ukrytá,

v čom zmysel jej spočíva.

Potuchy ani len nemáš,

aký zmysel má,

aká je potrebná.

Duša pre človeka,

patrí do teľa,

ako každá planéta,

je súčasť vesmíra,

neoddelitelná.

Čím je uspávaná,

osud, tá hra náhodná,

nikdy neodpočíva,

únavu nepozná.

Rád ľudom pomieša,

ich prvotný plán,

každý z nás iste má,

osud vo hviezdach.

Kus s človeka,

vezme si čas,

je to určená daň,

platíme kopy zla.

Za dušu čo odišla,

možno len zo života,

ba možno aj do pekla,

len Tvoja viera,

dostane Ťa do ciela.

Cesta je kľukatá,

drsná a rada potrhá,

medziludské putá,

to čo nás spája.

Ochota bola len etapa,

ľudstvo už zabúda,

pomocnú ruku nečakaj,

tá doba už ubehla,

otvor oči a vstaň,

do sveta kde blíži sa,

rýchlost stále stúpa,

prúdom Ťa unáša,

všemožne preklínaná,

je tá chvíla,

ked si priznáš,

žiadna chyba,

ani tá malá,

nebola banálna.

Teraz na kolenách,

s očami pre plač,

chceš vrátiť čas,

zmeniť sám seba,

zmenil sa len obal,

duša večne je rovnaká,

pozri do zrkadla,

v očiach tá iskra,

urkýva oveľa viac,

ako sa zdá.

Budúcnost vo hviezdach,

minulost ale vidno nám,

zapísaná v očiach,

nauč sa ich čítať,

skús triezvo vnímať,

ako dlho zvládneš sám,

niesť následky za seba.

Ked osud sa hrá,

s tým čo mám,

mám právo aj ja,

svojím myšlienkam,

dať krídla a učiť lietat,

donekonečna.

Je nekonečná,

tichá súčast,

závist sveta,

ked zhasnú svetlá,

ona nebeží spat,

hoci aj ked tvári sa,

ako len drobná čast,

je elementárna,

ako k telu duša,

je ideou tá diabolská,

chuť neznáma.

Bez výčitok svedomia,

chyby priznávam,

mám ich v očiach,

chtiac či nechtiac,

sú moja súčast,

som to ja,

je to môj odraz.

Malovany obraz,

bez štetca v slovách,

život ľudom doprial,

nádielka je pestrá,

nemý plač,

chlad strach,

krik srdca,

ktoré ale neprestáva,

pravidelne búchat.