Človek tak všemožne chce, vzdať sa povinností, žiť slobodne, výčitky nebrať na vedomie, ako aj chyby vlastné. V hre kde ide o všetko, často je súperom smútok, štastie si potom zaslúži kto?
Možno ten čo dnes po mne, chráňi si Tvoje objatie,...
Myslíš že ma zlomíš, jazerá plné bolesti, by ma nezastavily, tempom kľudným, ako tieto myšlienky, čo písali sa samy. Plával by som si, z vážnosťou v tvári. a smiechom diaboľským, svižne naproti tej bolesti.