Kde asi tak hviezdy, snívajú si nebeské sny, bude to niekde v diaľi, na samom konci cesty. Skryté v krabičke ticha, tam aj myšlienka je hlasná, možno v riadku či na perách, slová znejú ako modlitba.
Človek tak všemožne chce, vzdať sa povinností, žiť slobodne, výčitky nebrať na vedomie, ako aj chyby vlastné. V hre kde ide o všetko, často je súperom smútok, štastie si potom zaslúži kto?
Možno ten čo dnes po mne, chráňi si Tvoje objatie,...
Myslíš že ma zlomíš, jazerá plné bolesti, by ma nezastavily, tempom kľudným, ako tieto myšlienky, čo písali sa samy. Plával by som si, z vážnosťou v tvári. a smiechom diaboľským, svižne naproti tej bolesti.