Moje priznanie

Ležím na posteli celkom sám,
to čo som dnes spravil,
určite si až do smrťi vyčítam.
Bol to daľší osudní deň,
na ktorý tak ľahko,
Ja už nikdy nezabudnem.
Idea už vie kým naozaj je,
už to vie a Ja lutujem.
Nikdy neuverí že je to tak,
a nato ani neostáva čas,
aspoň chápe slová ako má.
Teraz mám väčší strach,
som taký hlúpy,
že som nedokázal mlčať.

Akoby sa opäť blížil,
novodobí príbeh sĺz,
naživo vidím ako ho píšem,
toto neskončí nikdy už.
Idea si Ty a príbeh sĺz sme my,
je to neuveriteľné,
už je tomu toľko dňí,
ktorých čas nás od seba delí.
Vtedy som si myslel,
že za taký čas
na Teba si už nespomeniem.
Ale opak je pravdou neraz,
myslím na Teba,
a vôbec s tým neviem prestať.

Jedna lekcia mi kľudne stačí,
budem si ju pamätať,
kým vo mne život prúdi.
Nevhodné priznanie po takom čase,
no navždy prosím idea,
už nikdy nemeň nič,
na našom priateľstve.
Dnes už vieš aká sliná zbraň,
môžč byť to ťo v človeku vyvoláš.
Vo mne bude navždy,
zaznamenané toto priznanie,
aj ked ´ sa na to všetko,
opäť rýchlo zabudne.