Neutíšiteľná

Kým nad hlavou svieta hviezdy,
ani na okamih neprestávam veriť,
túžiac zrealizovať svoje sny.
Ja a moje myšlienky,
držíme sa za ruky,
pripútaný k duši.
Z dávkou samoty,
som skutočný,
presne ako Ty.

Utajený v srdci ako sny,
budujem plán reálny,
ako prežiť na zemi.
S neprajníkmi a priateľmi,
navždy veriac vo svoje sny,
v sieti falošnej pretvárky.

Oblek mám namieru,
testovaný v plameňoch,
myšlienky v srdci tancujú.
Cíťim prúdiacu energiu,
naživo prežívam ju,
prekliatu zradnú dôveru.

Ukrytý za maskou duše,
srdce buše agresívne,
svoje daňe si berie,
cena ktorá nikoho nemynie,
ako to čo bolo mu súdené.
Ći hra v žiari hviezd,
či blúdenie v tme,
každy máme svoj príbeh.

Podľa znejúcej symfónie,
preniká do hĺbky tiel,
pohľad na reálny svet.
Nemám s toho strach,
na ten už pomaly zabúdam,
zvyknutý túlať sa sám,
chráňim si myšlienky čo mám.
Predsa len moja idea je živá,
s ňou všetko to čo prežívam,
isto v duši formuje ma.

Slov viac ako sa zdá,
odkiaľ ich čerpám?
priamo zo srdca.
Tam pramení moja,
podstata a energia.
Tá páli ma v duši,
núti ma v mysľi,
prehodnotiť svoje sny,
ak ich chcem splniť.
Slová v riadkoch,
ako slzy v očiach,
prezradia niečo viac,
ako som si priaľ.

Preto to čo dýcham,
naplno vnímam,
tú temnotu vôkoľ mňa,
sám seba sa pýtam,
aké pokušenie skrýva.
Táto cesta pokušenia,
vedie ma ňou viera,
núti ma nevzdať sa,
bez riadneho boja,
čo dostane ma na kolená.
Práve tam som dokázal násjť,
niečo čo mi nemôžu vziať,
moje myšlienky v slovách.

Nedá sa to utíšiť,
hlas znejúci v mysli,
znie aj ked spím,
skús ho počuť aj Ty,
napovie Ti kto si.