Pripútaný k duši

Niečo v hĺbke duše,
páli ma ako oheň,
viem, je to vo mne.
Teplo ako v pekle,
v hrudi optimalizuje,
srdce ako ľad chladné.
Je to v mojom tele,
v myšlienkach a v hlave,
ešte neviem čo to je.
Cítim ale tú prítomnosť,
v pozadí myšlienok,
s každým nádychom.
Čerpám s toho viac než,
by som možno chcel,
vidím v tom dôležitý zmysel.

Je to energia prúdiaca,
v mojich žilách tečúca,
učí ma vnímať veci tak.
Ako Boh nám ich dal,
žiadna hraná pretvárka,
tá je prudko jedovatá.
V očiach mám skutočnosť,
obraz svojich myšlienok,
prevtelený do svojich slov.
Je to niečo oveľa viac,
ako len slová spájať,
znamená to niečo v nich nájsť.
Niečo čo asi ostatný ľudia,
nemajú celkom na dosah,
preto to nikdy nepochopia.

Je to v duši a v srdci,
čaro všedných vecí,
ktoré uniká Ti.
Pomedzi dlane a prsty,
sú to nástrahy cesty,
akým človekom naozaj si.
Ovplyvňujú a vedú Ťa,
napriek smútku v spomienkach,
stvoria s Teba lepšieho človeka.
Odíd´, zmizni niekam do pekla,
komplikovaná minulosť čierna,
nedovolím Ti stiahnuť ma.
Vo svojich rukách predsa mám,
život ktorý niekedy mi tak,
sladko chutí no trpko poučil ma.

Cestou v tme spoznáš z blízka,
chvíle ked Tvoja sila opustí Ťa,
motivácia čo Ťa viedla sa stráca.
Zahalená v šere vlastnej túžby,
dokázať pozrieť si do očí,
v ktorích okrem bolesti nič nevidíš.
Ponor sa až na dno myšlienok,
s prirodzeným pocitom,
si predsa omylným človekom.
Z horiacim ohňom v duši,
hľadáš šancu ako sa zachrániť,
uniknúť z objatia temnoty.
Tiene z minulosti šepkajú potichu,
svoju prekliatu modlitbu,
ktorá po kúskoch láme Tvoju dušu.
Na milión drobných častí,
cítiš sa ako zviera v pasci,
priprav sa príde hlboký nádych.

Vráti Ti lesk do Tvojich očí,
bozkom svojim Tvoje pery,
vyslobodí z tej kliatby.
Počuť zvuk trhajúcich retazí,
ktorými tak dlho bol si,
k spomienkam spútaný.