Tisícky dní

Vychádza slnko čakal by som úsmev,
no len mi to pripomína staré časy,
ktorým slnko už svietit nebude.
Letný vánok odvial úsmev s pier,
pripomína vraj zabudnuté,
v jednom z nás to tak určite je.
Krásny ten čas ked môj svet bol Tvoj,
ako neuveriteľný sen,
ale prebudenie som zle odhadol,
Akoby som prespal celú tú dobu,
tisícky dní chýbaš mi,
ostávam preto sám a ticho.

Aj ked mám v hlave milióny slov,
sú mi celkom na nič,
kým by si ich niekto nevypočul.
Chcel by som ich vraviet len Tebe,
no na to mám veľký strach,
ved ako to je dnes už obaja vieme.
Nie že to je to čo by som chcel,
vinu nesieme spolu na tom,
a Ja som sa nemal vzdať, neskoro viem.
Z nás dvoch som už len Ja ten čo spomína,
tak často čo odbíja minúta,
ani si neuvedomujem že večnosť ubehla.

Zmenil som sa a všetko inak vidím,
istá je len každá sekunda,
vždy si to jediné načo myslím.
Ani netuším kde môžeš byť,
aj keby som to vedel,
už nikdy by som sa neodvážil.
Za nami je odvtedy tisícky dní,
ale pred nami oveľa viac,
čakajú na nás ešte milióny.