Tiene za oknom

Tiene za oknom,
ženú vánok v mysli,
nenechá nič na potom.
Spomienky vo dverách,
stoja a nechcú ísť,
klam a žial nesú ich,
sú väzni na fotkách.
Vidieť ich stále stáť,
neskrotiac ten strach,
ktorý novým strastiam,
splnený osud nedoprial.

Tí čo mali byť spolu,
zostali len v snoch,
dnes už tam nie sú .
Nepozrú si do očí,
vidieť v nich oheň,
čo páli a ženie preč.
Tí čo sa nemali stretnúť,
dať pocítit prečo žit,
stať sa zmyslom
tak nezmyselne ublížiť,
puto mečom pretnúť.
Nádej je beznádej z nej,
v obklúčení vlastnej viery,
bez neakej istej zmeny.
Tisíc nocí a dní na dlani,
prvý bozk býva osudný,
ak nespojí tak rozdelí.

Osud je ale mocnejší,
neplánuje nič,
hádam niekedy,
aj sám seba prekvapý.
Spojí a rozdelí,
slúby ale nedodržý,
sladko klamlivý,
jemný ako bozk,
klamstvo je mu hrou.
Zmätok s činou,
ten čo je sám,
nie vlastnou vinou.
Dokáže rozprestrieť,
krídla myšliekam,
nedokáže nemyslieť.
Minulosť je ako sieť,
drží Ťa nemusí chcieť,
láska je spojenie,
ale nie vždy,
dvom je súdené,
nájsť sa v nej.
Čas s osudom,
ako dlaň na tváry,
s ľudskou hlúposťou,
dávajú si navzájom,
skutočnú váhu slov,
nemajú harmóniu,
sladkosť za klamstvom,
sú trpkým posolstvom,
čo skrýva sa v ľudoch.

V tienoch za oknom,
stratená minulosť,
zmenila sa v prach,
sledujúc v mysli,
neobvyklý strach,
zo všetkých tích spojení,
čo im bolo súdené,
skôr či neskôr,
magicky sa rozdeliť.