Ľudskosť

Asi sme privelmi,

chceli ovplyvnit,

tie naše osudy,

ktoré ale sme si,

my samy vyšlapali.

S chybami svojimi,

možno trochu chladný,

bez pocitu viny,

zanechali sme stopy,

niekde v minulosti,

sme nimi prenasledovaný.



Nezmijeě,

ako myšlienky nevyženieš,

sú niekde v Tebe,

Tvoje tajomstvá ukryté,

niekde v hlbke,

niekde v tme,

nechceš vediet,

ale tak to nejde.



Rieka čo tečie,

nezastaví ked povieš,

udalostí sled,

vie čo chce,

nezvratne,

unáša nás preč,

od slova človek,

kto vlastne sme,

tak povedz.



Aj ked srdce bije,

slobodná mysel,

prebúdza v nás zver,

je tam niekde,

v hlbke duše,

ked z nás mizne,

všetko ludské.



Už asi chápem,

ten nárek,

čo v hlave znie,

skrýva odpoved,

má v sebe maličkú nádej,

že cestu si nájde,

je nám tak súdené.

Sme bytosti chladné,

máme to v sebe,

je to neskutočné,

slová sú zradné,

láska vieru napadne,

padáš a padáš dalej,

stretneme sa na dne.